Napísali o nás v Téme

Článok z časopisu Téma č. 03/2023, 13 januára, 2023.
Foto: Miroslava Spodniaková, archív Tomáša Beliša, archív TRAMPNET
Rozprával sa: Dan Himič
Rubrika: rozhovor

KEDYSI TAM BOLA TRAMPSKÁ DIVOČINA, DNES JE Z KOŠARISKA ZNÁMA REKREAČNÁ LOKALITA

V epicentre trampingu
Trampi z okolia Bratislavy jej už roky nepovedia inak ako Cementárka a tento názov skromnej chate na Košarisku v Malých Karpatoch už prischol navždy. Má za sebou bohatú minulosť, a keby jej steny vedeli rozprávať, spomienok by nebolo konca. „Každý z nás potrebuje svoj kút. Teraz mi to vyhovuje, keď sú tu l’udia cez víkend a cez týždeň je na chvíľku pokoj,“ hovorí chatár TOMÁŠ BALÚ BELIŠ (44), bývalý tramp, ktorý na Cementárke chatárči už devätnásty rok. Čo ho priviedlo žiť na miesto, ktoré kedysi tak dobre poznal z trampských vandrov? Ako sa mu žije na chate, ktorá sa zároveň stala jeho domovom? Aké zmeny čakajú Cementárku v budúcnosti?

Chatu postavili dobrovoľníci zo Stupavských cementární v rámci akcií „Z“ na začiatku 50. rokov minulého storočia. Vystriedalo sa na nej niekoľko chatárov, až ste ju kúpili vy. Kedy?
Kúpil som ju pred osemnástimi rokmi. Ked som sem vtedy prišiel, bola tu vlastne bežná prevádzka. Rýchla kuchyňa, predávali tu kofolu, pivo, kávu a nejaké jedlo a po večeroch sa robili rôzne akcie. Asi pred šiestimi rokmi som sa rozhodol to zmeniť. Cementárku som prestaval a spra vil z nej chatu, kde sa dá prenocovať, prípadne sa dá aj prenajať.

Čiže už mi nenačapujete kofolu?
To už nie, ale nedaleko je rýchle občerstvenie Zapadnutý kút (smiech).

Čo ešte na chate pribudne?
Všetko závisí od toho, či sa dostanem k pozemkom pod chatou. Tie totiž patria lesom, ako aj pozemky v jej okolí. Kedysi sme ich vynímali z lesného fondu, spravili z nich ,,ostatnú plochu s tým, že ak tri roky budeme platiť nájomné, tak nám ich potom predajú, čo sa dodnes nestalo. Toto je problém chát v celej chatovej oblasti na Košarisku a takýchto prípadov je dnes na Slovensku plno. Problém je aj v tom, že lesné budovy sa na Slovensku už celé roky neriešia.

Ako vám vôbec napadlo kúpiť Cementárku?
Bola to čistá náhoda, chodieval som sem už ako decko a aj neskôr sme sa tu ako trampi neraz zastavili. V dospelosti som pracoval ako hospodár na rôznych rančoch na Slovensku a v Česku. Keď som sa vrátil na Slovensko, kamarát chcel zobrať Cementárku do prenájmu, tak mi zavolal, či by som nechcel robiť prevádzkara s tým, že tu môžem aj bývať. Zobral som to. Po čase, keď sa rozhodol, že už nájom nechce, vybral som sa za vlastníkmi, či chatu nechcú predať. Dohodli sme sa na cene a odvtedy je v mojom vlastníctve.

Musí si človek zobrať hypotéku, keď’si chce kúpiť takúto chatu?
Určite. Chata mala cenu dvoch petržalských bytov (smiech). Má to výhody, žijem v prírode, prakticky na samote, no záro veň som blízko Bratislavy a mám aj príjem z ubytovania.

Nechýbajú vám l’udia?
Cez víkend je tu taký humbug, že mi to spoľahlivo vynahradí celý týždeň. Každý víkend je tu niekto, takže až taký osamelý tu nie som, to mi naozaj vôbec nehrozí.

Chodievajú sem ešte aj dnes trampi?
Pravidelne sa stáva, že sem prídu ľudia, ktorí na Cementárku kedysi chodievali. Veď aj ja som tiež kedysi patril medzi trampov. A aj chatári z Košariska, s ktorými sa poznám roky, sa občas zastavia na slovíčko.

Ako fungujete cez týždeň?
Pracujem v Bratislave, takže denne dochádzam.

Aj v zime?
Takisto. Ak je cesta náhodou neprejazdná, prehrniem si ju sám, keďže zabezpečujem prejazdnosť. Vystačím si, ako aj každý iný človek, čo žije v lese. Inak by to tu ani nešlo.

Z čoho vznikla prezývka Balú?
Z toho, že lietam nízko nad cestou. Prischla mi už v mladosti a vlečie sa so mnou doteraz. Je to podľa kresleného medveďa – pilota. Kedysi som mal o pár desiatok kilogramov viac (smiech).

Cementárka bola kedysi nepísanou trampskou chatou. Aká klientela sem chodí v súčasnosti?
Návštevníci sú tu každý boží víkend. Väčšinou sú tu rodinné oslavy, firemné stretnutia, stretnutia po škole… Máme aj stálych zákazníkov, ktorí sem pravidelne chodievajú na víkendy už po celé roky. Cez prázdniny sem chodievajú najmä rodiny s deťmi. Je tu dvadsaťjeden postelí v štyroch izbách, majú k dispozícii spoločenskú miestnosť a kuchyňu.

Čo všetko im viete ponúknuť?
Viem uvariť, ale väčšinou si radi varia sami.

Ste chatár, no v porovnaní napríklad s tatranskými chatami je Cementárka v maličkej nadmorskej výške a bežný človek si ako chatára predstaví skôr Viktora Beránka spod Rysov než bývalého trampa spod Volhoviska.
Život to dokáže zamotať, ale svojím spôsobom sa mi splnil sen. Trampoval som, chcel som žiť v lese a toto všetko teraz mám.
Lenže takýto sen sa splnil len máloktorým trampom, mnohí uviazli v komerčnom mestskom živote. Manželka, deti, robota. , a to už tak ľahko nepustí…

To, že som tento svoj cieľ dosiahol, ma niečo stálo. Musel som obetovať veľmi veľa času, aby som to zaplatil. Mal som tri roboty: prevádzkoval som chatu, robil som v lese a tak ďalej. Keď si človek plní sny, ktoré sú vysoko, tak si ich musí aj odrobiť. Svojím spôsobom ma to stálo osobný život, zdravie.
Na samote sa človek musí naučiť žiť sám so sebou. Cez týždeň je zrazu veľa času, je veľa priestoru na rozmýšľanie.

Nad čím tak premýšľate, keď je na chate pokoj a ste tu sám?
Posadím sa na terasu, dám si kávu a všade vidím robotu. Od minuloročnej jari som tu mal ubytovaných Ukrajincov. Najprv ich tadeto „preletelo“ veľmi veľa a napokon na chate zostali jedenásti. Boli to vlastne tri generácie dvoch rodín. Nakoniec ich vyštvali cyklisti.

Cyklisti?
Prekážalo im, že odtiaľ každý deň chodievajú autom do práce a večer sa vracajú naspäť. Mali lepšie autá a ukrajinská značka ľudí dráždila. Nastal hon po sociálnych sieťach, polícia a mestské lesy ich začali blokovať, nebolo možné im vybaviť povolenie. S lesmi sa to sčasti vydiskutovalo, ale prekážalo to iným. Chceli si tu prihlásiť firmu, nedostali sa cez slovenskú byrokraciu. Čokoľvek chceli vybaviť, bol s tým problém. Ešte aj ja som s nimi behal po úradoch. Takže jedna rodina sa vrátila domov do Charkova a druhá odišla do bratislavskej Rače. Viem, že aj medzi Ukrajincami sa nájdu chytráci, ale toto boli slušní ľudia, čo chceli u nás pracovať.

Ale predtým bol covid, to ste mohli rozmýšľať…
(Smiech.) Ako sa to vezme. Na jednej strane bola chata zatvorená, lenže na Košarisku bolo hotové korzo. Toľko áut a ľudí, čo sa tu počas korony objavilo… Nevravím, že inokedy je tu ľudoprázdno, ale vtedy išiel doslova zástup ľudí jedným smerom a opačným ďalší. V živote som tu toľko ľudí nevidel. A autá parkovali všade, pomaly sa nedalo prejsť po ceste. Nevedel som sa sem dostať, keď som šiel z roboty, lebo parkovali všade. Bolo to šialené.

Máte šesťročného syna, chodieva sem často?
Mám dvoch, mladší má šesť, starší dvanásť. Obaja vyrástli do piatich rokov tu na chate, len ich mamy sa akosi nevedeli v lese udomácniť. Teraz sem chodievajú každý druhý víkend. Vyzdvihnem ich v piatok po škole a ideme spolu hore na chatu. A trávia so mnou prevažnú časť prázdnin.

Tešia sa sem? Nenudia sa tu, keďže tu nie sú iné deti?
Trvalo tu žijú dve rodiny s deťmi a postupne pribudnú ďalšie, takže to nie je úplne bez detí. Snažím sa im stále robiť program, chodievame spolu von, do lesa, vždy si niečo vymyslíme. Radi sa hrávajú na počítači, nezakazujem im to, ale snažím sa ich niečím odpútať a zatiaľ sa mi darí. Zákazy sú zbytočné, pretože ak sa potom človek k tomu dostane, tak si to vynahradí. Aj ja som si pred dvomi rokmi kúpil Playstation, celý život som ju chcel. Sadol som si k tomu v piatok…

A skončili ste v pondelok?
(Smiech.) Presne tak. Nespal som, skoro nić som nejedol a dokonca som ani nefajčil. V pondelok som sa nad tým zamyslel a došlo mi, že som úplný idiot. Odvtedy som to nehral. Potreboval som na to tri dni, aby som pochopil, že práve toto nechcem. Celý víkend som s tým vtedy zabil, nespravil som nič, čo som chcel stihnúť. Bol som unavený, nevyspatý, hladný.

Ako ste sa dostali k trampingu?
Pár rokov som prežil v Rusku, otec tam pracoval. Po návrate na Slovensko som začal chodiť do turistického oddielu, organizovali sme olympiády, stanovali. Neskôr sme stavali stanové tábory pre deti. Potom som chodil do lesa a v krčme som sa zoznámil s chalanmi, čo trampovali. Chodili sme medzi vodákov, ku koňom a potom sme začali chodiť do Malých Karpát. Čital som Foglarove knihy.

Keď sa tramping na človeka raz skutočne nalepí, už to nejde zmyť. Ako na to spomínate?
Bolo to fajn. Tramping je z môjho pohľadu útek k zdroju, skoro všetci mali za sebou… nazvem to komplikovaný život, a tu sa takíto ľudia stretávali. Vznikali priateľstvá postavené na ľudských hodnotách v krásnom prostredí, boli sme tu jeden pre druhého, všetci čerpali energiu na dalších päť pracovných dní v tomto šialenom svete, v meste. Bol to druhý domov, druhá rodina a druhá viera. Chodili sme pomáhať lesákom, mali sme radi prírodu, vedeli sme o nej mnoho.

Neláka vás spraviť na chate nejaký trampský kútik, keďže má trampskú minulosť?
Priznám sa, že patrím medzi ľudí, ktorým sa fanatický tramping nepáči. Bolo to o pohode, priateľstve, to je niečo, čo si treba ceniť, a to svojím spôsobom aj dnes hľadám medzi ludmi a priateľmi. Tramping je niečo, čo je v ľuďoch. Špekuloval som o tom, ale tvrdím, že pokiaľ človek žije v spomienkach, nežije dnes. Preto sa aj vyhýbam fotografovaniu. Žijem tu a teraz. S Pekelníkom (Jozef Zelner, trampský archivár – pozn. red.) sme začali dávať dohromady kroniku Cementárky, potom však Pekloš zomrel. Hotových je prvých zopár strán, hádam ju niekedy dokončím.

Aká je vaša konečná predstava Ce mentárky?
Všetko závisí od toho, či sa vôbec dopracujem k pozemkom. Zatiaľ to ešte nemám v sebe uzavreté, viem len, že chcem spraviť odvetranú fasádu, čo je najprirodzenejšie zateplenie. Poschodie, kde bývam, budem musieť prerobiť, je to totiž bývalá ošetrovňa zo stupavskej cementárne. Jednoducho
ju rozobrali, na chate poskladali, a tak tu stojí od roku 1952.

Čiže bývate v ošetrovni?
Presne tak, bývam v starej ošetrovni (smiech). Záleží na tom, akú alternatívu
si vyberiem. Či zvýšim štandard bývania, alebo vrch ponechám na takej úrovni, ako je teraz. Či spravím troj-štvorposteľové izby, alebo nechám izby tak, ako sú. Uvidím, čo budem robiť, lebo chata ma už teraz stála dost‘ investícií. Trvalo dlho, kým som ju zaplatil, elektrika a kanalizácia sú nové. Takže všetko je zatiaľ vo hviezdach. Možno to celé nejako zakonzervujem a nechám to na svojich synov. Po rokoch honby za peniazmi, aby som si zaplatil svoj sen, prišla potreba užívať si chalanov a život. Lebo tým, že som sa hnal, aby som to zaplatil, som sem vlastne priniesol to, od čoho sme sem kedysi do lesa utekali.

Neláka vás obnoviť rýchle občerstvenie?
Priznám sa, že ani nie, pri mentalite turistov a cyklistov, čo chodia dnes do lesa. Preto som ho aj zrušil. Jediní, ktorí pohostenie ocenili, boli trampi a ľudia, ktorí sa vedia tešiť a užívať si les. Bol som pre nich pán krčmár. Predošlý chatár fungoval 24 hodín denne od piatka do nedele. Tak som spočiatku fungoval aj ja. Tým, že som tu býval, bol som k dispozícii. Došiel niekto, chcel cigarety, potom si dal pivo, z ktorého bolo päť pív. Na jednej strane je to služba, no na druhej človeku úplne vezme súkromie. A každý z nás potrebuje svoj kút. Teraz mi to vyhovuje, keď sú tu ludia cez víkend a cez týždeň je na chvíľku pokoj.